Však už len toto…

Však už len toto…

Dnes po tréningu v škole koučovania…uff, vcelku náročné a priznám sa, celkom ma to vyčerpalo.

Nuž, pocítim únavu, a že potrebujem chvíľu oddych, prv než sa pustím do mojej práce a chuť na dúšok čaju. Horúci a bylinkový alebo ovocný. Moja delikatessa. Už si ho len ísť zaliať a vypiť.

Ale v tom istom momente, ako mi bežia hlavou tieto myšlienky na môj čajík, vhupne do môjho vedomia ešte jedna myšlienka.

Však ešte toto urobím a ešte toto a už len toto…a potom si teda dám ten môj obľúbený čajík.

A v tom  mi svitne.

Ako ,,už len“ hľadám termín pre klientku na konzultáciu, a potom si už pôjdem urobiť ten čaj, uvedomím si, že…

Neovládam svoju myseľ a nie som paňou svojho života v tejto chvíli.

V tejto chvíli mi vládne nevítaný návštevník so zvláštnym menom: ,,Však už len toto…“

Poznáte to, milé ženy?

Keď už cítite, že ste unavené a celkove vyčerpané a fakt potrebujete oddych, alebo pauzu počas dňa. Aspoň na chvíľu. A úloh je pred vami ešte veľa.

Aj u vás to vyzerá takto?

,,Však už len“ vyložím umývačku, a potom si dám obed.

,,Však už len“ doplním mydlo do kúpeľne a potom si sadnem na chvíľu.

,,Však už len“ uložím tieto hračky a potom si už určite na pár minút vyložím nohy.

,,Však už len toto“ ešte urobím a už si budem môcť sadnúť a prečítať si hoci aj len jednu báseň alebo si vypiť čaj a vychutnať si ho.

,,Však už len toto…“

Taký pocit, že ešte niečo musím urobiť, kým si oddýchnem.

Áno, aj mne občas vládne. Lepšie povedané,  vládol. Kým som ho neobjavila. Kým som nevypátrala jeho úkryt v našom dome.

No, bol, huncút jeden, schovaný pekne hlboko. Tam, kde ho zvyčajne nevidíme.

Vo mne, samozrejme.

Tak, milý môj pocit, pán s menom: ,,Však už len toto…“, už o tebe viem a teraz, odpočívaj, spi. Alebo sa rovno v pokoji odober niekam ďaleko. Už tu nemusíš byť. Vidím ťa. Už ťa vidím.  A ďakujem, že si tu bol. Priniesol si mi posolstvo. Už tomu rozumiem. Tak sa maj.

Hm, a je to veľmi dôležité posolstvo.

Že to JA som dôležitá. Nie ten riad, čo treba umyť, nie tie topánky čo treba vyčistiť…nie.

Nie veci. Ale ja.

Že veciam sa nič nestane, ak tú chvíľu počkajú.

Nesplesnivejú a ani nezhrdzavejú, ba a i neutečú.

Ale ja sa ešte viac a viac unavím, ak si nedoprajem pauzu.

Aké je to jednoduché, rozumiem zrazu.

A tak vstanem,  a idem.

Nie potom, nie o chvíľu, nie až keď bude hotovo.

Teraz.

Pauza. Chvíľa len pre mňa.

Vedomý čas, ktorý si vychutnám, lebo pán ,,Však len toto…“ už u mňa nebýva.

A je jedno, či je to 5 minút, desať, hodina či viac…ten pocit si vedome vychutnávam.

A tak si zalievam môj voňavý harmančekový čaj a tú vôňu  vnímam a užívam si ju. Preniká mnou jeho hrejivá aróma.  Vnímam jeho farbu, aj to, ako sa ním zohriala šálka.

A prikladám si šálku k ústam, moju milovanú šálku s maľovanou levanduľou. Teplý nápoj v mojich ústach a jeho známa a blízka chuť. Hreje ma v hrdle, v tele. Ten  príjemný pocit mi stúpa do hlavy, do tela, do srdca. Vedome pijem svoj obľúbený čaj a vychutnávam si tú chvíľu. I keby to malo byť len päť minút, som v nich vedome.

Dopijem a položím šálku na stôl.

Vraciam sa k svojej práci a ešte stihnem pocítiť vďačnosť k ľuďom, čo ten čaj vyrobili…

Vraciam sa k mojej práci. Spokojná.

A v ústach chuť harmančeka…