Otec, syn a autosedačka

Dnes, môj 15. cyklu. Ovulačná fáza, nuž si tak pokojne žijem v tomto čase:-)

Situácia v aute…

Syn-3,5 roka. Ideme do auta, niečo nakúpiť. Ponáhľame sa. Poznáte to, obliekanie, obúvanie…odchod von a ideme do auta a …autosedačka.

A syn ako ,,začarovaný“, nechce si ani za nič sadnúť. Ano, máme teraz také obdobie:-) Na autosedačku sme mu dnes navyše prestreli igelit, pretože mu do sedačky napršalo…deň pred tým otvoril okno a ono sa, potvora, nezavrelo samé:-)

Vysvetľujeme, že igelit tam musí byť, lebo inak bude mokrý.

,,Nie a nie a nie, nesadnem si“...chceli sme už odísť, auto naštartované…

Za už uvedených okolností môjho cyklu a mojej aktuálnej ovulačnej fázy – keď sme my ženy poväčšinou v archetype matky – sa snažím dieťaťu pokojne vysvetliť, prečo to tak treba, prečo igelit, prečo nie do mokrého si sadnúť, hladkám mu k tomu ešte aj tie jeho anjelské blonďavé kučeravé vlásky…

…a inokedy…áno, táto situácia sa nezvláda vždy tak ľahko:-)

Inokedy, podľa toho, či som zrovna hladná, unavená, smädná…a ak som k tomu ešte v dynamickej fáze, keď som rýchla a netrpezlivá a mám pocit, že ,,ešte aj tá planéta sa pomaly točí“, tak mi je to dlho,

…či vo fáze pred menštruáciou, keď mám občas dosť čo robiť sama so sebou… mi aj stúpne z toľkej trucovitosti malej hnev.-),

…vo fáze menštruácie a v archetype pokojnej múdrej vedmy sa naňho len dívam a ,,viem“ …

a…inokedy, keď som v ktorejkoľvek z fáz napapaná, vyspinkaná, pomilovaná a ani cikať sa mi nechce… je mi to aj tak milo smiešne celé…

Pestré životy my ženy žijeme:-)

Ale dnes, dnes len počúvam jeho ,,nie a nie a nie“ a tak nejak sa vo mne rozlieva láska a cítim, viac cítim ako viem, že ten malý práve teraz nevedomky plní určitý program, že niečo za tým bude, že nevedomky napĺňa jedno zo svojich nevedomých poslaní…že to celé jeho ,,nie a nie a nie“ vôbec nie je namierené proti mne, že to nie je vzdor, že to nie je trucovanie, že to nie je vynucovanie si niečoho a …

…a vtom to uvidím.

V tom, čo sa deje následne je skrytý význam chlapských vzťahov, význam otcovsko-synovských vzťahov:

…tatinko-teda môj muž…

neviem, či sa nahneval alebo len náhle nevedomky pochopil…uchopil nevedomky hodenú rukavicu svojho syna, ale:

vypol motor…

odopol si pás…

otvoril dvere na aute…

vstal z auta…

pokojne obišiel auto…

otvoril dvere na synkovej strane…

chytil synka jemne ale rozhodne, a pokojným hlasom mu povedal:

,,Gabinko, to čo povedala maminka je pravda. Sedačka je mokrá a sedieť v mokrom nemôžeš. Teraz ťa vezmem a položím do sedačky.“

Pár slov. Stručné. Pokojné. Bez náznaku hnevu. Chlapské. Dospelé…

A syn?

Bez slovka odporu sedel. Bez náznaku potlačenia emócií, bez náznaku ,,zhltnutého“ hnevu…

Dívala som sa na ich interakciu a uvidela som vyšší rozmer vzťahu otca a syna…uvidela som niečo, čo je blízko nás, tak blízko…

Uvidela som lásku.

Syn a otec nikdy nie je a ani nemôže byť to, čo je syn a matka. Je to jednoducho iné. 🙂

Hm…usmiala som sa a v duchu som poslala vďačnosť v štyri svetové strany aj anjelovi strážnemu…páni, veď ten nás ozaj chráni v každej chvíli, v každej chvíli nám pomáha…len to musíme uchopiť a rozlúštiť a kódom k rozlúšteniu je otvorené srdce a láska v ňom…

…hm, dívam sa na nich a rozumiem…rozumiem im, mojim chlapom.

Syn, hm, usmievam sa nad tým, aké je to vlastne jednoduché. 🙂

Náš syn, dieťa novej generácie…hm, tie deti:-)

Posúvajú si nás nevedomky tam, kde nás potrebujú mať, aby mohli rásť nie len cez naše chyby, ale aj cez našu silu.

Syn, hm…usmievam sa. 🙂

Mňa má načítanú. Sme spolu temer stále. Je v mojej fyzickej blízkosti stále, keď to potrebuje, dosycuje sa blízkosťou, maznaním, túlením, pozná všetky moje emócie, pozná moju nežnosť, moju radosť, môj smiech, môj hnev i smútok, pozná moju vôňu, moju bezpodmienečnú lásku mamy. Sme spolu doma už 3,5 roka, predtým 9 mesiacov spolu v mojom tele a ešte predtým spojení spoločným osudom, obaja dlho predtým čakajúci, kým príde ten moment ,,teraz“ a jeho duša príde na Zem, ku mne sa narodiť…

A ..áno, mňa má načítanú:-)

…ale prebúdza sa v ňom jeho malý vnútorný muž a tatinko ho začína zaujímať.

Viac a inak ako doteraz…

Syn, ktorý miluje a potrebuje svojho otca…pochopila som náhle ten zázrak, ktorým sa utvára láska syna a otca.

Ten zázrak je spoločné puto.

Ten zázrak je mužský model správania, ktorý odo mňa nikdy nemôže načítať.

Ten zázrak je rozhodné, pokojné mužské slovo a čin s ním ruka v ruke…

A nevedomky, niekde v tom detskom chlapčenskom srdiečku, sa rodí obraz…obraz seba ako chlapa…nevedomky sa táto chvíľa zapisuje do synkovej emocionálnej i rodovej pamäte.

A niekde v jeho duši sa rodí túžba byť ako jeho otec, nasledovať ho. Rodí sa vedomie: ,,chcem byť chlap ako môj otec“.

To, čo som cítila v tej situácii, ten presah, čo som vnímala ako hmatateľný, to bolo to, po čo si syn tým vzdorom šiel…po svoj vzor.

Po vzor, ako byť otcom.

Po vzor, ako podporiť a milovať svoju ženu, ak raz bude jeho cestou ju mať.

Po vzor, ako jej pomôcť udržať si korunu na hlave…korunu nežnej ženskosti…

Po vzor, ako ustáť situáciu.

Po vzor, že byť silným chlapom neznamená len zabiť draka alebo padnúť za vlasť…

…že to znamená aj v ,,obyčajnom“ živote žiť v tejto mužskej nádhernej sile…

…že to znamená aj ustáť jeho emócie a podporiť svoju ženu.

To, s čím tam malý sedel v tej autosedačke bol obdiv.

Obdiv a rešpekt 3,5 ročného malého chlapa k svojmu otcovi…

Ten obdiv odčaroval jeho vzdor…