Vraj rytieri už vymreli…sa vraví

Pozerám  svetom a nikde, fakt nikde…nikde žiaden kôň s cválajúcim jazdcom v kovovom brnení, nikde rytier a jeho čarovný meč, nikde Lancelot, nikde Roland… 

Hm, možno šli niekam inam slúžiť svojmu kráľovi, niekam inam šli pokľaknúť pred svojou kráľovnou, niekam inam ich povolali nastúpiť službu cti. 

Kam sa to len podeli? … hútam, premýšľam rozumom, na nič neprichádzam. A tak otváram srdce, otváram vnútorný zrak a náhle…náhle vidím…

Náš príbeh…narodil sa nám syn. Krásny, vytúžený, želaný, vítaný, chcený…a prišlo krásne obdobie…voňavé bábo, milovaný syn, čo pribudol k jeho dvadsaťtriročnej sestričke, všade v dome jeho vôňa, vôňa jeho perinky a môjho mlieka a vypratého prádla a … a s tým prišlo aj ťažšie obdobie, keď sme náhle s manželom nemali na  seba čas,  ani čas prehovoriť spolu tak ako predtým, teda, v našom prípade, zhovárať sa dlhé, dlhé hodiny, že nemám čas debatiť s mojou dcérou… aj vyčerpanosť aj únava aj frustrácia aj neuspokojené hádam všetky životné potreby…lebo ešte aj dýchali sme plytko, len nech pokojne búva, …aj zapálený prsník aj prázdna chladnička…áno, aj toto je realita s bábätkom, keď nemáme nikoho nablízku, kto by postrážil dieťatko…a vlastne, ak by aj niekto taký bol nablízku, nedokážeme sa od synka akosi vzdialiť. Pri tom všetkom srdcom vidím, že sa dívame  obaja  jedným smerom, na toho malinkého, na ten zázrak, čo k nám prišiel, lebo si nás vybral za rodičov…vidím, ako sa opájame šťastím, že ho máme, že je tu s nami, že si nás vybral za mamu a tatu…a začal nás učiť životu s malým miminkom…

Ja som sa čoraz viac a so stále väčšou láskou ponárala do môjho druhého materstva a žila som to stále prehlbujúce sa puto medzi mnou a synčekom, medzi mnou a mojou dcérkou, ktorá po tak dlhom čase bola zrazu v pozícii prvorodenej…a medzi mnou a mojím mužom…hmatateľne som cítila v našom dome lásku…silnejúcu, voňavú, hrejivú, pomáhajúcu, obohacujúcu lásku.

A môj milovaný muž…akoby náhle nastúpil do služby. Nastúpil na svoju cestu, aby naplnil archetyp mužskej duše…slúžiť a chrániť. Každý deň, každučký deň, ho napĺňal až po okraj…večer čo večer, keď som ukladala malinkého, som ho počula šramotiť…Vykladal umývačku, nakladal nanovo, zavesil prádlo, poskladal to už dávno vysušené, naložil do pračky…inokedy poumýval podlahu, poukladal hračky….ba vyžehlil malinkému košieľky …môj muž. Pritom chodil do práce, a nemá ju ľahkú,  a mieru zodpovednosti má prevysokú…A večer nakupoval. Po desiatej sa vracal z obchodu, v rukách zo štyri tašky s jedlom, plienkami, ovocím…

hm…dívam sa srdcom a vidím…

vtom som ho uvidela…zrazu bol tu. Rytier. Skutočný rytier.  U nás doma. Nie, nevisí nám v predsieni jeho brnenie, ani sa  pod balkónom nepasie jeho kôň…ale je tu. Žije so mnou, dýcha vedľa mňa na vankúši, hrá sa s naším synom a zhovára sa s dcérou, stará sa o nás a chráni nás. Môj muž. Nastúpil svoju cestu rytiera, aby slúžil a chránil. Správa sa ku mne ako ku kráľovnej a ja hlboko, hlboko v duši cítim  k nemu úctu a lásku, obdiv, dôveru a vďačnosť. A s úctou oceňujem jeho rytiersku službu. A vidím, že muž vie byť rytierom aj inak, ako slúžiť kráľovi a bojovať mečom. Že vie byť rytierom aj doma. A celým srdcom cítim, že sa k nemu skláňam s úctou…ako jeho kráľovná.

Ano, si tu, môj milovaný. Slúžiš a chrániš a ja som ti za to nekonečne vďačná. Vnímam ťa, vidím ťa, oceňujem ťa a chcem  ti dávať v živote všetky poklady, ktoré ti ako žena môžem dať. Ďakujem, môj rytier.

A tak už viem, že rytieri nevymreli. Len miesto meča  majú v rukách  tašky z  obchodu s jedlom, a v hlave to, kde kúpiť lacnejšie plienky a cestou kúpiť ešte ružu na výročie svadby svojej kráľovnej…áno, žijú, nevymreli. V cyklickom čase sa akoby vrátili späť, len majú inú podobu a inak vypadá ich služba kráľovnej.

A majú za túto službu moju úctu.

Všetky moje, vlastne naše skúsenosti vkladám ako autentické príklady do kurzu: Zlatý kompas pre Tvoj šťastný vzťah. Lebo učíme sa skúsenosťou, často aj tou, ktorú nám prezdieľa niekto, kto tým už prešiel.